Hľadá sa sebarealizácia

Autor: Michaela Miková | 10.11.2015 o 8:38 | Karma článku: 2,32 | Prečítané:  377x

Pocit nenaplnenia z práce pozná zjavne čoraz viac ľudí. Za ostatných pár dní mi prišlo do pozornosti niekoľko bytostí, ktoré tento pocit aktuálne zažívajú a precitnú ním aj niekoľkokrát za deň.

Dovolím si postaviť sa k tejto nemalej skupinke. Popíšem pár svojich vnemov a pocitov, ktoré môžu, ale nemusia vysvetľovať niečo, pre vás podobné.

Myslím, že diskusia o súčasnom spoločenskom systéme, jeho fungovaní, skutočnom riadení, monetárnom systéme, disproporciách v kvalite života ľudí a témach podobných, by bola nadlho. Zdrojov na internete je dostatok na to, aby ste si sami vytvorili svoju „konšpiračnú“ teóriu, ktorá bude dostatočne demotivujúca pre ukončenie role otroka.

Sústreďme teda pozornosť na seba, skupinka.

Ráno, vyrušení z nedosnívaného sna, niekoľkokrát stíšite budík, lebo nevládzete odtiahnuť od seba viečka. Po priam až násilnom premáhaní sa, bez motivácie začať deň, vstanete z postele do pozície vystretého Quasimoda, ktorou sa ako zombík rýchlosťou korytnačky prešúchate medzi miestnosťami. Po pravidelných činnostiach, ignorujúci mnohokrát iných spolubývajúcich zombíkov, sa konečne zobudíte zvýšením adrenalínu z kadejakých príčin – jedno ráno je to vaše flegmatické dieťa, ktoré má na všetko čas, druhé ráno suseda, ktorá neschopne zaparkovala tak, že vchádzate do auta priestorom určeným štandardom svetového modelingu alebo je príčinou vodič pred vami, ktorý má dnes dobrý deň a púšťa autobus MHD z vedľajšej cesty, hoci z protismeru je táto ochota silne ignorovaná a spomalenie vášho smeru trvá až niekoľko nekonečných sekúnd.

No, a už sme v práci ... vyrábame tabuľky na tabuľky, zmluvy na zmluvy, bubliny okolo zrniek, papierovú starostlivosť o zamestnancov, stretnutia pre účasť, ale energie akosi iba ubúda a vyprodukovanú pridanú hodnotu tejto planéte je ťažko merať. Zahráme si cez deň skôr nevedomky rôzne role – rozhodného manažéra, nepozorného vinníka, citlivého terapeuta alebo uštipačného vtipkára. Zvýšenie platu nás motivuje tak prvé tri dni, a ani tých pár zábavných momentov v práci nám nerozpustí náplasť na hrudníku prepojenú káblikmi do komunikátora v hlave, ktorý dokola opakuje „mňa to nebaví, poďme preč ... ale kam by si išiel, veď dokopy nevieš nič iné robiť“. Traduje sa, že človek si zvykne na všetko, a tak dokážeme presvedčiť sami seba o tom, že iná cesta nie je, z niečoho žiť treba, hypotéku za nás nikto nezaplatí, musíme sa postarať o svoje deti alebo práca nie je zábava. Myslím, že kritizovanie ku mne veľmi nepatrí, a mnohé ďalšie príklady si dokážete zinscenovať aj vy sami, tak ja sa pohnem kúsok ďalej.

Ľudia väčšinou píšu o svojich životných situáciách a lekciách, keď ich majú úspešne za sebou a stávajú sa viac či menej uveriteľným vzorom pre ostatných. Ja túto lekciu za sebou momentálne nemám, preto si nedovolím radiť. Každého život je jedinečný. Ja skúsim len popísať pár uvedomení a pohľadov, ktoré mne osobne pomohli a vám možno niečo pripomenú.  

Začnime takto. Rozlišujem medzi slovami verím a viem. Verím, znamená pre mňa, že mentálne mám situáciu popísanú, cítim vo vnútri, že je to tak, ale emočne ju nemám prežitú. Čiže lekcia pre mňa nie je dokončená, neprežila som ju ešte celú. Viem znamená, že je to tak. Je to presvedčenie celým svojim bytím a nemám potrebu nikomu nič dokazovať alebo argumentovať. Len ako príklad. Ja verím, že môžem robiť prácu, ktorá ma bude napĺňať a bude pridanou hodnotou pre celok, hoci dnes mi nie je jasné, čo konkrétne by to malo byť. Na „viem“ ma napadá silný príklad. Ja viem, že Boh existuje.

Poznáte ten pocit, že ráno vstanete sami od seba bez budíka, lebo sa tešíte na prichádzajúci deň? Poznáte pocit, že vás niečo tak baví a cítite sa tak naplnení, až zabudnete na jedlo a hlad? Čo sa týka mojej realizácie, tak verím, že existuje práca, ktorá by ma napĺňala, a ja by som mohla prejaviť svoje danosti, s ktorými som prišla do tohto sveta. Viem, že každý z nás vstúpi do hry „život“ s jedinečnou kombináciou schopností a emočných rán, ktoré potrebuje preto, aby prežil to, čo si vopred vybral. Práve v tomto je podstata dokonalosti, ale o tom možno niekedy inokedy. Aká práca by to mohla byť? A ako to zistiť? Sama vedome skúmam a učím sa byť pozorná. Poďme postupne a trošku praktickejšie.

Každý z nás si prácu, prostredie a kolektív, v ktorom momentálne pracuje, vybral, aby sa niečo naučil. Môže sa to javiť byť až neuveriteľné. Bolo aj pre mňa. Pracujem ako mnoho iných pre nadnárodnú firmu. Tí, ktorí ma poznajú dlhšie vedia, že som od malička fungovala v móde pracant, s motiváciou „keď raz budem veľká“, a to bez ohľadu na to, či ma predmet/aktivita/práca bavila alebo nie. Ľahko od detstva fungujem v programe sebadisciplíny.  Nezabúdajme, že každý program má svoje pre a proti. To proti, v tomto prípade, je, že som si nedovolila v škole alebo práci niečo nesplniť, bez ohľadu na ostatné okolnosti, veď to by bola moja slabosť. Zdôvodňovať, ako sa niečo nedá, som považovala za výhovorky, veď človek dokáže všetko, keď chce. Dokazovala som schopnosti sama sebe a pochvalu iných vnímala, že to len tak hovoria. Chvíľu mi trvalo prísť k tomuto poznaniu a priznaniu, ale teším sa, že sa na neho dnes pozerám s odstupom a láskou. V súčasnosti pracujem každý deň ako najlepšie viem, ale vnímam, ako sa cítim a dovolím si povedať, že teraz nevládzem, že niečo nestihnem, alebo že sa necítim dobre a potrebujem odpočívať. Keď začnete vnímať svoje návyky a správanie, s veľkou pravdepodobnosťou príde toto uvedomovanie ruka v ruke so sebaposudzovaním, že to dokola robíte a nie ste schopní prestať. Nebičujte sa – úžasný pokrok je už len to, že sa dokážete zastaviť a uvedomiť si to. Krok po kroku to bude lepšie a lepšie.

Odbočila som trošku ... takže aj ja som sa dostala do bodu, keď si dovolím povedať, že časť mojej práce ma nebaví. Keďže potrebujem zistiť odpovede na otázky typu – čo ma baví robiť, v čom som dobrá, čo mi ide prirodzene ľahko, aká aktivita ma napĺňa alebo kedy sa budem cítiť užitočná, začala som sledovať svoju súčasnú prácu a rozmieňať ju na menšie tematické časti. Čiže otázky znejú  - „Čo konkrétne ma na mojej práci baví?“ „Čo ma napĺňa energiou?“ a „Kedy cítim, že to celé moje snaženie má zmysel?“. Začala som sa sústrediť na momenty v práci, kedy sa sama cítim byť užitočná a mám z toho radosť, a to aj napriek tomu, že stále pracujem pre korporáciu. Uvediem príklad sama na sebe pre ilustráciu. Prosím, nevysvetľujete si to ako škodoradosť alebo necitlivosť ... mám rada situácie, keď niekto príde za mnou, že má problém. Mňa totiž veľmi baví hľadať praktické riešenia a ponúkať ľuďom rôzne alternatívy ako daný problém riešiť. Výber nechávam na slobodnom rozhodnutí nositeľa problému, ale rada vyjadrím aj svoj názor, ktorý variant by som preferovala ja osobne. Viete si predstaviť koľko energie cítim, keď vidím, že človek odíde ľahší o nevyriešiteľné? Tiež si užívam chvíle, keď môžem niečo vysvetľovať/školiť/učiť. Vtedy je mojim cieľom úplné pochopenie na druhej strane a mám veľkú radosť, keď človek odchádza s pocitom, že mu to je úplne jasné. Až teraz si uvedomujem, prečo som sa v detstve hrávala skoro každý deň popri učení na pani učiteľku, a veci do školy som vysvetľovala spoza stola svojim imaginárnym žiakom schovaným za záclonou. A tak pozorne sledujem situácie, kedy by som sa mohla realizovať a cítiť radosť z mojej aktivity. Poviete si, že v práci vás naozaj naozaj naozaj nič nebaví? Radšej si kreslíte, športujete alebo pečiete? Venujte sa týmto aktivitám čo najviac. Zdieľajte vaše nadšenie aj v pracovnom prostredí. Ukážte čo vám robí radosť, čo vám ide ľahko a verím, že okolie vám pomôže. Nie je to náhodou, že ste sa ocitli práve tam. Možno vzbudíte v práci taký záujem o svoje prírodné mydielka alebo sušienky, že sa tým časom dokážete uživiť. Alebo vám kolega navrhne, či by ste si nenašli čas, aby ste trénovali jeho dieťa vo vašom obľúbenom plávaní a stane sa z vás tréner. Prípadne dostanete ponuku na namaľovanie obrazu do kolegovho nového bytu. Možností je milión, len potrebujeme začať veriť. Netrápme sa detailným domýšľaním toho ako to celé hneď dnes domyslieť. Želajme si, konajme v súlade so snom a nechajme vesmíru priestor na to, aby pomohol pri zariaďovaní. To, že sme nezažili beztiažový stav ešte neznamená, že neexistuje.  

Len pre istotu napíšem, lebo si tým sama prechádzam, netlačte na seba zistiť svoje predispozície včera. Buďte pozorní. Tieto uvedomenia prídu v pravý čas – mne to tiež trvá už nejaký ten mesiac a viac, ale potom postupne začnú zapadať do seba ako „pucle“ a vy uvidíte, že si rovnaké situácie na overenie vašich kvalít priťahujete aj v osobnom živote. Základ toho, čo ma naozaj baví, cítim v sebe. Ešte neviem ako presne túto lekciu prežijem. Pozorne čakám na tréningové situácie a verím, že príde príležitosť, aby som sa naplňujúcimi aktivitami aj sama uživila. Rovnako verím, že raz aj v súvislosti so svojou realizáciou/prácou budem používať slovo viem.

Nech pracujete kdekoľvek a cítite niečo podobné, vyskúšajte si to aj vy. Čím viac ľudí sa na svete bude realizovať, tým nám bude všetkým lepšie.     

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?